Margeciansky tunel (známy aj ako Rolovský alebo Starý Bujanovský tunel) nesporne patrí medzi veľmi zaujímavé technické pamiatky. Bol postavený na jednokoľajnej trati Košicko-bohumínskej železnice a jeho dĺžka je 430 metrov. Keď v roku 1955 dali do prevádzky dvojkoľajovú Trať družby, Margeciansky tunel prestal slúžiť na železničnú dopravu a po vytrhaní koľajníc dno rúry tunela vybetónovali. Zaujímavosťou je, že steny tunela nie sú obmurované, pozeráte sa tak priamo na skalu, do ktorej je vyrazený.
Naša vychádzka k tunelu začína na odbočke z cesty Margecany-Klenov medzi dvoma železničnými podjazdmi. Tu odbočuje úzka asfaltka (smerovka chata Marica), ktorá nás popri železničnej trati bezpečne privedie k železničným tunelom. Vrátime sa po rovnakej trase.
Po asi 400 metroch chôdze po ceste zovretej v tuneli zelene medzi dvoma železničnými traťami vychádzame na breh Ružínskej priehrady. Otvára sa nám ten pravý ružínsky pohľad – vodná hladina uväznená medzi vysoké, strmé svahy okolitých kopcov porastených hustým lesom. Informačná tabuľa Počkaj Beach nás pozýva na veľkú lúku s udržiavaným trávnikom.
Kemp je predovšetkým rajom rybárov, ale dá sa tu posedieť, využiť služby občerstvenia, pozorovať rybárov a ich zápas s rybou na udici alebo len tak polihovať na lúke a obdivovať strmé svahy Šľuchty na protiľahlom brehu a skalísk v jej úbočiach.
Ďalej už po stopách Svetlonoškov
Tu sa začína ríša Svetlonoškových rozprávok. Margecančania si vymysleli 4 rozprávkové postavičky – obyvateľov starého tunela a tí nám priblížia stopy slávnej minulosti. Milé drevené sochy stoja pri ceste a pri každom je lampášik a solárny panel – neklamný dôkaz toho, že v noci zrejme svietia. Krátka básnička vzbudí našu zvedavosť a staré fotografie na informačných tabuliach priblížia, ako to tu vyzeralo kedysi.
Cestu využívajú len chatári z osady za tunelom, premávka je minimálna, deti si môžu užiť bicykle, či odrážadlá. Vodná hladina sa nám schováva za hustým porastom pobrežných krovín, vidíme ju len na miestach rybárskych postriežok. Zato naľavo si môžeme priamo nad našimi hlavami obzrieť zaujímavú betónovú galériu z prefabrikátov uložených na úzkych pilieroch zapustených do skaly, po ktorej vedie železnica.
Dnešnej stanici Margecany-zastávka nikto z miestnych nepovie inak ako Rolova Huta. Kedysi tu skutočne bola bohatá obec s medenou hutou, ktorú založil koncom 17. storočia Anton Roll. Fungovala až do 50. rokov 20. storočia. Pod stanicou je aj lodenica miestneho vodáckeho klubu a na pravej strane cesty si môžeme obzrieť gumený sklz pre športové lode. Hladina Ružína veľmi kolíše, teda mólo je často vysoko nad vodou. Vedľa neho je preto ešte betónová plocha na priamy vstup do vody.
V tomto mieste sú brehy priehrady k sebe veľmi blízko, na protiľahlom brehu máme ako na dlani súvislý pás rekreačných chát, každých pár metrov mólo s priviazanými loďkami. Ak sa ich obyvatelia chcú dostať od vlaku do svojej chaty, loďka je tu nevyhnutnosťou, lebo žiadny most pre peších tu nie je. Vždy, keď ideme tadiaľto, rozmýšľame na tým, že taký rozprávkový prievozník by sa tu zišiel. Za mincu by nás previezol na druhú stranu a mohli by sme sa prejsť aj po druhom brehu popod vysoké svahy Šľuchty.
Nezadržateľne sa blížime k tunelom. Cesta opäť ide po úzkej šiji medzi traťou a vodou. Za podjazdom popod trať sa nám pred očami vynorí klenba premostenia potoka starej jednokoľajnej trate. Ladný oblúk budovaný z kamenných blokov kontrastuje s ostrými kontúrami hranatého betónového prekladu novej trate.
Pri vchode do tunela nás čaká posledný svetlonoško Pastúšik. Hovorí o tom, prečo sa kopec prevŕtaný starým tunelom volá Kozinec a ukazuje pre tých, ktorí majú fóbiu z uzavretých priestorov, cestičku cez kopec, ktorou možno tunel obísť.
Tunel kvôli turistom rozsvietili
My najprv aspoň z diaľky nakukneme do nového dvojkoľajného Bujanovského tunela (dlhý 3.410,7 m) a potom sa už vydáme na 431 m dlhú cestu podzemím. Dno tunela bolo vybetónované a v posledných rokoch bol tunel dokonca osvetlený. Vytratilo sa to tajomné, keď jediným zdrojom svetla bola sliepňajúca baterka, výhodou je, že si môžeme steny tunela dobre poobzerať. A je sa na čo pozerať, pretože niektoré časti tunela, vysekané priamo v tvrdej skale, neboli obmurované.
Vyjdeme z tunela a pri pohľade naľavo obdivne zdvihneme obočie – takto elegantne vybudovaná kaskáda potoka stekajúceho zo strmého svahu by sa nestratila ani v nejakom parku pri honosnom kaštieli.
Sme v lokalite Kozinec – po ľavej strane vysoké sekané bralo, v ktorom takto urobili miesto pre železnicu, po pravej strane odbočuje cesta medzi chatky roztrúsené v lesíku a k brehu priehrady. Dokonalý dojem špatí len slovenská špecialita – preplnené kontajnery s odpadom. Sme v cieli našej vychádzky, k chate Marica sa neoplatí pokračovať, už neposkytuje služby verejnosti.
