Slanská Huta je koncová dedina, automobilista sa tu musí otočiť a vrátiť späť. Turista, či už pešo alebo na bicykli, môže ale smelo pokračovať ďalej a objavovať krásy a zaujímavosti skutočne každého druhu. Cez víkend sa sem dostaneme len autom alebo na bicykli, hromadná doprava má víkendovú prestávku.
Zo Slanskej Huty od cintorína na zelenej značke okolo bunkrov a zatvorenej chaty Dolina na Veľké drevo. Ďalej po zelenej značke priamo k jazeru Izra. Návrat je možný po tej istej trase alebo po žltej značke od jazera Izra smerom na Irmasek a Slanskú Hutu s možnosťou odbočky k Malej Izre.
Zaparkujeme za poslednou a jedinou bytovkou obce a ďalej po širokej poľnej ceste pokračujeme spolu so zelenou značkou pešo. Cestu lemujú prastaré stromy. Ešte pred pár rokmi sme ich na jeseň obliezali a ochutnávali šťavnaté jablká. O stromy sa už dlho nikto nestará, postupne ich zožierajú imelo a lišajník a umierajú.
Na lúkach napravo i naľavo sa objavujú nezvyčajné ostrovčeky divej vegetácie. Nenarástli tu len tak, stromy a kroviny sa uchytili v závetrí objektov obrannej pohraničnej línie z r. 1936-38, tzv. ropikov (od názvu úradu Riaditeľstvo Opevňovacích Prác). Nič nám nebráni, aby sme tieto železobetónové monštrá preskúmali.
Človeku mimovoľne stiahne žalúdok, keď má vstúpiť do stiesneného priestoru. Malí chlapci si ešte neuvedomujú hrôzy vojny a nadšene behajú od strieľne k vetracím otvorom, skúšajú otvoriť zhrdzavené kryty granátových otvorov, dokonca vyliezť po hladkých stenách na strechu.
My dospelí, ktorí chápeme súvislosti, toto nadšenie nezdieľame a s husou kožou rýchlo vychádzame von. Zisťujeme, že takmer každý z ropikov je iný. Sú väčšie i menšie a rôzne upravené podľa konfigurácie terénu. Zachovali sa tu všetky prakticky bez poškodenia, pretože nikdy neboli použité – Československo ich odovzdalo po Mníchove Maďarsku bez boja.
Pokračujeme smerom k Izre
Cesta nás vedie okolo peknej, ale už dlho nevyužívanej chaty Dolina a lesíkom po večne viac, či menej blatistej ceste vyjdeme o chvíľu na rázcestie so zaujímavým názvom – Veľké drevo. Z rúrky prameňa sv. Františka, tak ako vždy, vyteká tenučký pramienok vody, na naplnenie fľaše treba chvíľku trpezlivosti, ale je výborná – ako každá pramenitá voda – studená a mokrá.
Oproti prameňu na opačnej strane cesty stojí obrovský starý dub – skutočné Veľké drevo, ktorý istotne dal miestu meno. Deti zvykli vyliezť na jeho prvé rozložité vetvy s hrúbkou kmeňa mohutného dospelého stromu a urobiť si tam v hustom teplom machu ležovisko. Odkedy však pod stromom vybudovali posedenie so zabetónovanými lavicami a dokonca aj ohnisko, strom pomaly hynie. Má však šťastie – dal meno tomuto miestu, teda tu svojim spôsobom ostane navždy.
Cestu z Veľkého dreva po zelenej priamo k jazeru Izra využívame najmä na jeseň. Vedie totiž alejou jedlých gaštanov a tie začiatkom októbra dávajú svoju úrodu. Pre košických turistov sa táto oberačka stala už kultovou záležitosťou. Vydávame sa sem s celými rodinami, vyvraciame hlavy ku korunám stromov, žasneme nad bohatosťou plodov práve na tých najnedostupnejších konároch a dumáme nad tým, ako ich šetrne a bezpečne dostaneme dolu.
Nikto z nás nejde domov s vrecom plným gaštanov, odnášame si v košíku alebo v batohu zopár pekných kúskov len tak na ochutnanie. Žiaľ, aj tu vidieť v posledných rokoch nenásytníkov, ktorí prichádzajú oberať s vedrami.
Odkiaľ sa vlastne vzal názov Izra?
Zelenkavá hladina Izry, zasadená v hustom dubovo-hrabovom lese, presne zodpovedá romantickému deju povesti, ktorá jazeru údajne dala meno. Krásna turecká deva Izra si v člne na jazere vzala život, keď videla, ako otcovi služobníci zabili jej milého – slovenského šuhaja.
Napriek tomu, že pri výletnej reštaurácii je prístavné mólo, loďky na jazere už neuvidíme, ani z dlhého móla už nikto neskáče do vody. Príliš sme si zvykli na čistú, chlórovanú vodu kúpalísk. Vodná plocha teda ostáva po väčšinu k dispozícii divým kačičkám, na jar tisíckam žiab a po celú sezónu rybárom.
Posedenie na slnečnej verande pri občerstvení je pohodlné, ale oplatí sa prejsť po chodníčku okolo jazera. Z protiľahlého brehu je pohľad ešte krajší a stromy nezvyčajných tvarov, porastené machom, rastúce na brehu, sú ako stvorené na to, aby sa tu odohrali tajuplné príbehy škriatkov a lesných víl.
Rozlúčime sa s jazerom a ak máme v sebe kúsok dobrodruha a objaviteľa, vyberieme sa po žltej značke smer Irmasek. Nevedie len po pohodlnej asfaltke, ale aj lesom, okolo odbočky k Malej Izre – dnes už vlastne len močiaru uprostred lesa, ku ktorému sa najmä počas vlhkejšieho obdobia oplatí odbočiť.
Pri troche šťastia nás v okolitom lese poteší zopár hnedých klobúčikov hríbov alebo masliakov. Vrátime sa tak inou cestou na koniec Slanskej Huty, kde máme zaparkované auto.
