Román Keď kvitne nádej autorky Laury Fechovej si získal čitateľov hlbokými témami a citlivým pohľadom na vnútorné zápasy človeka. Knižná novinka nás dokonca zavedie priamo do srdca metropoly východu – do Košíc. Spisovateľka tak ukázala, že aj Košický kraj môže byť krásnym literárnym prostredím.
Laura Fechová je slovenská autorka, ktorej knižný debut vyšiel ešte počas strednej školy. Spolu s manželom a deťmi žije v „oscarovom meste“ na východnom Slovensku. Svoj čas najradšej trávi s deťmi v prírode alebo pri dobrej knihe a káve. Píše pod svojím rodným priezviskom, miluje hokej, levandule a knihy E. M. Remarqua, ktoré ju inšpirujú aj vo vlastnej tvorbe. Je autorkou šiestich kníh vrátane úspešných románov Súzvuk nerovníc a To, čo z nás ostalo.
A tak nám to nedalo a autorku sme oslovili nie len preto, že je Východniarka, ale aj preto, že svoj nový román “Keď kvitne nádej” zasadila do prostredia Košíc – mesta, ktoré v jej príbehu ožíva s autentickosťou a citom. V rozhovore prezradila, čo pre ňu znamená východ Slovenska, ako vníma Košice a Košický kraj ako literárne prostredie a kam sa rada vracia po inšpiráciu.
Laura, ako by ste sa opísali tromi slovami?
Introvertná, empatická a kreatívna.
Váš nový román Keď kvitne nádej nesie hlboké témy – strata, strach, bolesť, viera, vykúpenie. Zrodili sa z vašej skúsenosti alebo z pozorovania sveta okolo vás?
Samozrejme, je tam aj kúsok zo mňa, no tú väčšiu časť tvorí vnímanie sveta navôkol. Môžem povedať, že v tomto románe ma dosť ovplyvnila aj tvorba E. M. Remarqua a vnímanie vojny, ktorá sa neodohráva len na bojisku, ale aj v našich srdciach.
Čo Vás ako autorku najviac inšpiruje?
Nepovedala by som, že je to niečo konkrétne. Najprv sa zrodí jedna myšlienka, scéna, postava a potom je dotvorená všetkým, čo vidím a čo ma ako človeka zasiahne.
Kam najradšej chodievate, keď si potrebujete „vyvetrať hlavu“ alebo načerpať inšpiráciu?
Stačí mi samota a hudba. Či už v prírode alebo doma.
Na Košice a kraj má krásne spomienky
Príbeh Márie z knihy Keď kvitne nádej ste zasadili do prostredia metropoly Východu – do Košíc. Prečo ste si vybrali Košice? Čo pre Vás Košice znamenajú osobne?
Strávila som v Košiciach štyri roky, spoznala skvelých ľudí a miesta a vždy budú mať pre mňa aj symbolickú hodnotu zmeny a premeny, ktorou som si tam prešla. Takže majú špeciálne miesto v mojom srdci.
Ste rodáčkou zo Sabinova a teda vám v žilách koluje „východniarska krv“. Má to vplyv na Vašu tvorbu?
Myslím, že jedine v tom, do akého prostredia zasadzujem svoje knihy, teda mi je východ Slovenska bližší. A či sú moje postavy „blázniví východniari“? Minulé nie, a tie budúce? Možno.
Vedeli by ste opísať Košice a Košický kraj ako literárne prostredie?
Keď zavriem oči, vidím to ako niečo divoké, kreatívne, svieže a priame. S ostrým nádychom života, ktorý vás preberie z driemot. Ako splnené sny a nové začiatky, do ktorých sa nebojíte vstúpiť. Ale vnímam to dosť subjektívne.
Vo svojom príbehu spomínate aj Zemplínsku šíravu. Boli ste tam niekedy?
Samozrejme. Je to krásne miesto na oddych a načerpanie energie.
Aký je váš vzťah ku Košickému kraju? Spájajú Vás s ním spomienky?
Hlavne tie stredoškolské. Mám priateľov z rôznych miest Košického kraja a tak si miesta spájam hlavne s ľuďmi a spoločnými zážitkami, ktoré sme tam zažili.
Máte svoje obľúbené miesta v kraji, kam sa rada vraciate?
Kamkoľvek. Ale v myšlienkach sa rada vraciam k púti, keď sme s manželom prešli pešo od Košíc cez Jahodnú, Kojšovskú hoľu, Gelnicu, Plejsy až pod Spišský hrad do Levoče. Príroda a pohoria sú tu nádherné. Raz by som to určite chcela zažiť znovu a prejsť toho viac.
Vrátite sa vo svojej literárnej tvorbe ešte ku Košiciam alebo ku Košickému kraju?
Áno, vrátim. Onedlho. Priamo do Košíc aj iných miest. Kým ste sa neopýtali, ani som sa nad tým takto nezamýšľala. Pravdepodobne to mám v sebe zakódované a robím to úplne nevedome.
Prezradíte nám, o čom bude vaša ďalšia kniha?
Môžem prezradiť len to, že sa zaoberá samostatným príbehom jednej z postáv, môjho minulého príbehu To, čo z nás ostalo.
Tri rýchle otázky
