Táto okružná trasa v južnej časti Národného parku Slovenský raj poteší aj turistov, ktorí prichádzajú autom, teda sa musia vrátiť do svojho východiska. Trasa je doslova nabitá tým, čo môžeme vidieť, obdivovať a zažiť a je aj výkonnostne hodnotná, veď zdolať prevýšenie viac ako 800 m je výzva.
Zo Stratenej sa po zelenej značke okolo cintorína dostaneme priamo do skalného mesta a strmým stúpaním pomedzi skaly sa dostaneme na lesnú zvážnicu a po nej k Občasnému prameňu. Strmým chodníkom po žltej značke vystúpime na Havraniu skalu a vrátime sa po tej istej trase späť. Pokračujeme v zostupe po žltej až na Zajfy a ďalej po zelenej na Stratenskú pílu. Ďalej nás už povedie červená značka do Stratenej.
Ak tu máme auto, môžeme sa odviezť k vstupu do Stratenského kaňona a prejsť si aj tento skvost Slovenského raja.
Ak cestujeme vlakom, pokračujeme po červenej značke cez Stratenský kaňon a podchodom popod železnicu na lesný chodník, ktorým sa skratkou dostaneme do Dobšinskej ľadovej jaskyne.
Naše pohľady už pri vystupovaní z vlaku v Stratenej upúta mohutné skalné mesto priamo nad vežou kostolíka.
Zelená značka nás vedie pomedzi malé domčeky a poza kostol k cintorínu. Po jeho ľavej strane okolo plota stúpame úzkym chodníčkom a pohľad na kríže pod nami berieme ako tiché varovanie pred vstupom do exponovaného terénu.
Chodník sa v strmom stúpaní krúti najprv popod skaly, občas podlezieme alebo prekročíme nejaký spadnutý strom a vchádzame priamo do skalného mesta. Prechádzame úzkou dolinou Sokolica medzi dvoma skalnými blokmi Sokolích skál vľavo a Marčekovej vpravo. Práve na pravej strane je aj previs pripomínajúci jaskynku, ku ktorej sa tí odvážnejší môžu vyšplhať.
Prameň, ktorý tečie občas
Keď sa skaly konečne rozostúpia, vychádzame na peknú lúčku a vzápätí nás cesta opäť vedie do lesa. Pohodlne prichádzame až k Občasnému prameňu. Je tu pekný krytý prístrešok – presne v správny čas na malé občerstvenie.
Popri chrumkaní zásob z batoha si môžeme sediac v prístrešku aj prečítať o tom, že prameň skúmal aj Dionýz Štúr. To, prečo sa volá občasný, nám vysvetlí pekná kresba toho, ako to vyzerá pod zemou. Voda tečie len vtedy, keď je podzemná nádrž naplnená do istej výšky a voda je vytláčaná do otvoru v dolnej časti nádrže – deti zvyknú vtedy skonštatovať – ako keď sa doma pokazí splachovač v záchode – preteká.
Prameň pod cestou vyzerá ako nejaké technické dielo a tečie stále. My vieme, že jeho občasnosť sa prejavuje niekde inde a ozaj len občas.
Hlboký nádych a hor sa na vrchol
Oddýchli sme si a môžeme sa vydať ďalej. Hlboký nádych a začíname stúpať, sledujúc žltú značku. Vyzerá to, akoby sme ani nešli po turistickom chodníku. Šplháme sa pomedzi stromy, ale značky nás bezpečne vedú.
Aby sme nemali komplexy z toho, že musíme po trase odpočívať, sú tu umiestnené tabule o kvetene a živočíšstve Slovenského raja.
V závere, tesne pod skalou, sa terén pritvrdzuje. Obchádzame a aj prekračujeme skalky, úzkym chodníkom v strmine sa dostávame k dvom jaskynkám v skale, opäť miesto na krátky oddych a zopár pekných fotiek.
Ešte záverečný výšvih cez skalný prah, šplhanie sa úzkym priechodom pomedzi skaly a už sme na vrchole. Vychutnávame si zaslúženú odmenu – výhľad na juh a východ do hlbokých dolín Slovenského raja, Gačovskú skalu a ďalšie kopce. Aby sme videli hradbu Tatranských štítov, musíme sa pootočiť viac doľava a aby sme zazreli Kráľovú hoľu, treba prejsť pár metrov lesom západným smerom.
A teraz späť
Žltá značka nám ponúka zostup zo skaly priamo do Stratenského kaňona. Je však v záverečnej časti pre zostup dosť nepríjemná. Preto sa vraciame rovnakou cestou až k Občasnému prameňu.
Skontrolujeme ešte raz prameň – stále tečie. Pokračujeme po žltej značke smerom na Zajfy. Z lúky sa nám naskytá krásny spiatočný pohľad na skalu, na ktorej sme pred chvíľkou stáli.
Cesta opäť vchádza do lesa a v prudkej zákrute prechádza cez suché riečisko potoka. Toto je miesto, kde môžeme zažiť Občasný prameň, takpovediac v akcii. Do suchého riečiska križujúceho chodník v prudkej zákrute, odrazu priamo z lesa pritečie prudká riava, ktorá po istom čase opäť zmizne. Za 50 rokov chodenia do týchto končín sa nám to podarilo zažiť len raz.
Popri riečisku stále strmo klesáme do doliny a mostíkom cez Vrábľovský potok sa dostaneme na širokú lesnú cestu. O chvíľu sme na Stratenskej píle. Opäť jedno romantické miesto, kde sa oplatí posedieť na brehu vodnej nádrže, len tak blúdiť pohľadom naokolo a objavovať zaujímavé detaily kopcov a ich odraz na vodnej hladine.
Cestou úzkou dolinou proti toku Hnilca vyvraciame hlavy a sledujeme vrcholy skál na pravej strane. Pri troške šťastia nám na nich zapózuje kamzík. Je to ich obľúbené miesto a zdržiavajú sa tu najmä v zime.
V Stratenej sa oplatí zastaviť hneď na začiatku dediny v penzióne Šafran – nielen pre dobré občerstvenie, ale aj pre staré historické fotografie huty v Stratenej, ktoré visia na stenách reštaurácie. Tu môžeme náš výlet ukončiť, ale ak nám ostalo ešte trochu síl a najmä času, oplatí sa prejsť cez obec a pokračovať do Stratenského kaňona. Na úzkej ceste kľukatiacej sa spolu s tokom Hnilca pomedzi strmé skalné steny si nedokážeme ani predstaviť, že kedysi tadiaľto premával aj autobus.
Dnes celá doprava vedie cez tunel. Informačné tabule, umiestnené tak, aby boli dobre čitateľné aj pre vozíčkarov, nám podajú informácie o tejto prírodnej pamiatke. Za kaňonom musíme ísť kúsok po ceste, ale zakrátko odbočíme doľava a murovaným podjazdom popod železnicu sa dostaneme na lesný chodník, ktorý nás privedie až do Dobšinskej Ľadovej jaskyne. Tu naša túra definitívne končí.
Kým príde vlak, stihneme ešte občerstvenie a po ceste na stanicu aj krátky náučný chodník Meandre Hnilca.
