fbpx
(neza)Túlajte sa s Makovicou: Miloj, Farská skala a Šikľavá skala

Akademický maliar Jozef Hanula v časopise Krásy Slovenska ešte v roku 1927 o východiskovom bode tohto výletu napísal: „ … málokomu zíde na um zostúpiť do nejakej zastrčenej dedinky … “. Na potulkách údolím Hornádu medzi obcami Chrasť nad Hornádom a Markušovce navštívime niekoľko krásnych miest vytvorených prírodou, ale aj objekty ľudského snaženia.


Zo stanice Chrasť nad Hornádom sa okolo Farskej skaly a kostola dostaneme na žltú cykloturistickú značku, z ktorej neskôr odbočíme doľava po zelenej až k zrúcanine kostola Miloj. Vrátime sa okolo vysielača a po miestnej asfaltke do Chraste. Po červenej cykloznačke sa presunieme okolo Šikľavej skaly do Matejoviec nad Hornádom (vlaková zastávka, možnosť ukončiť trasu).

Odtiaľ môžu skalní turisti pokračovať ďalej po žltej turistickej značke a po opačnom brehu Hornádu okolo zaujímavej zlepencovej skaly Markušovský skalný hríb až do Markušoviec na železničnú stanicu.


Z vlaku vystupujeme v Chrasti nad Hornádom, ktorá je ozaj od ruky, autom treba z vedľajšej cesty odbočiť na tú ešte vedľajšiu. Vlaková zastávka je však na tej najhlavnejšej železničnej trati Slovenska. Už z okien vlaku nás zaujala skala nad tokom Hornádu. Rieka tu odkryla a vytvorila v treťohorných zlepencoch a pieskovcoch doslova malý útes a človek si na jeho vrchole postavil svätyňu – pôvodný kostol tu stál zrejme už koncom Veľkej Moravy. Dnes je v stene útesu vybudovaná malá lurdská kaplnka a na pekne kosenej lúke pred skalou nová krížová cesta.

Po schodoch okrajom lúky a okolo starobylého kostola sa dostaneme na žltú cyklotrasu. Vedie strmo nahor a potom okrajom polí a lúk. Pri križovatke so zelenou cykloznačkou sa nám už otvárajú pekné výhľady od Braniska na pravej strane až po Vysoké Tatry naľavo. Zelená cyklosmerovka nás posiela k zrúcanine Miloj okrajom lesa doľava.

Ako to v slovenských horách býva, čo sme nastúpali, musíme opäť klesnúť. Najprv mierne po širokej poľnej ceste, ale odrazu cyklochodník odbočuje doprava do hustého lesa. Za lesíkom sa nám objaví veža v plnej kráse.

Obzeráme si ju najprv trošku zhora, potom zboka a nakoniec klesneme až na cestičku pod vežu. Sme už len pár metrov od cesty z Bystrian do Odorína, autom by sme sa dostali temer až pod vežu, ale prišli by sme o to dobrodružstvo objavovania. K veži vedie od informačnej tabule úzky chodníček v obilnom poli. Disciplinovane po ňom kráčame husím pochodom, aby sme poľnohospodárom nenarobili väčšie škody.

Ideme objavovať ďalej, preto sa do Chraste nevrátime tou istou cestou. Od informačnej tabule vedie poľná cesta k vysielaču na vŕšku Brezie. Využijeme ju a vychutnáme si výhľad aj z tohto bodu – už zas sa pozeráme na vežu starého kostola poriadne zhora. Po opačnej strane vŕšku Brezie vedie úzka asfaltka – prístup do Chraste. Zídeme k nej v lokalite so zaujímavým názvom Kráľova posteľ (ktovie prečo, po žiadnej posteli nebolo ani stopy, len hnojová jama si tróni na protiľahlom svahu).

Pohodlne sa vrátime do dediny, prejdeme po moste cez Hornád a podjazdom popod železnicu. Tu sa pripojíme k červenej cykloznačke a vydáme sa doprava smerom na Matejovce nad Hornádom.

Značka vedie po širokej nespevnenej ceste. Sem-tam pripomína tankodrom s veľkými jamami, ktoré sa najmä po dažďoch naplnia vodou a hlboké mláky v tieni stromov len veľmi pomaly vysychajú. Cyklisti prejdú ľahko, ale my pešiaci musíme občas improvizovať, balansovať na úplnom okraji mlák a prichytávať sa okolitej vegetácie. Nakoniec vychádzame na úplne priamy úsek cesty s prekvapujúco pevným podkladom. Dostali sme sa na železničný násyp bývalej jednokoľajnej Košicko-bohumínskej železnice.

Hornád tečie priamo pod nami. Tabuľka na strome nás upozorňuje na pietne miesto napravo dolu pri vode – je tam osadený drevený kríž s vyhliadkou na vodnú hladinu rieky ponáhľajúcej sa v ostrej zákrute.

Vyškriabeme sa späť na cestu, ktorá sa tu dostáva priamo pod vysokú skalnú stenu na ľavej strane – aj toto bralo kedysi dávno odhalila voda Hornádu. Jeho tok bol presunutý pri výstavbe železnice. Úzky chodníček schádza priamo pod skaly a dostaneme sa ním pod Šikľavú skalu. Teraz v lete je tu len podmočená vysoká tráva, menšie, či väčšie mláčky a kvitnúce vlhkomilné rastlinstvo.

Večný dážď padajúci zo skaly na naše hlavy vytvára voda prameňa Lesanka, ktorý má viac pramenísk priamo nad našimi hlavami na vysokých skalách a doširoka sa po nich rozlieva.

V zime z tohto dažďa vznikajú tie najkrajšie ľadopády. Ak však nechceme zmoknúť zhora i zdola, ostaneme radšej na širokej ceste a skalu si obzrieme od informačnej tabule.

Ďalej nás už čaká len príjemná prechádzka po slnkom zaliatych lúkach a o chvíľu sme v Matejovciach. Na vlakovej zastávke môžeme náš výlet ukončiť.

Skalní turisti a málo unavení výletníci sa napoja priamo pri stanici na žltú turistickú značku a pokračujú po druhom brehu Hornádu k ďalším zlepencovo-pieskovcovým skalám a k nemenej známemu Markušovskému skalnému hríbu. Na vlak nastúpia v Markušovciach (k času vychádzky treba pripočítať minimálne 2 hodiny).

My si to však necháme na ďalší pekný výlet, ktorý môžeme spojiť aj s návštevou kaštieľa, kostola a hradu v Markušovciach.